zapôsobila aj na odievanie, a to nielen v Paríži, ale v celej Európe. Snaží sa človeka oslobodiť.
prvky klasickej aj dvorskej uniformy. Umenie tejto doby sa inšpiruje rímskym impériom. Jeho
politikou, ale predovšetkým jeho odievanie.
Revolučný odev
Než prišiel Napoleon Bonaparte k moci, prežil Paríž Veľkú Francúzsku Revolúciu. V rokoch 1789
– 1804 tak vzniká tzv. „revolučný odev“. Radikálni prívrženci revolucionárov často vyzerali ako „
divosi“. Nenosili parochne niektorí ani topánky, ale nielen ich doplnky boli v neporiadku. Ich
neúctu k móde dokazovali aj voľné polodlhé nohavicey – pantalony a rozhalená košeľa bez nákrčníku
alebo vesta v národných farbách Francúzska. Symbolom takýchto revolucionárov bola predovšetkým
karmaňola – krátky kabátik s kovovými gombíkmi a frygická čiapka. Väčšina týchto častí odevu bola
prevzatá z oblečenia námorníkov. Odznakom všetkých revolucionárov, nielen tých radikálnych, bola
kokarda. Ružica zo stužiek v červenobielej kombinácii, bývala pripnutá na odeve.
V roku 1793 sa konalo zasadanie, na kterom sa rozhodovalo o návrhu na národný odev. Ten
nakoniec navrhol Jacques-Louis David, ktorý sa mal stať vtedajším módnym návrhárom. Dielo sa ale
nepodarilo a zostal „len“ najäčším maliarom revolúcie. Jeho model bol príliš vzdialený od súčasného
oděvu, takže ho spoločnosť neprijala. Pokusy o národný kroj sa konali aj v iných krajinách než vo
Francúzsku napríklad v Nemecku aj v Čechách…
Odev podľa politického zmýšľania
Francúzska revolúcia ale ovplyvňuje módu aj po svojom konci. Väčšina spoločnosti chodí
oblečená v odevoch, ktoré vyjadrujú ich politické myšlienky. Rovnako ako sa líšia politické názory
rôznych ľudí, líšil sa v tejto dobe aj šatník ich majiteľov. Jedným z mnohých typov odievania je
klasický čierny šiat, ktorým sa chceli mešťania odlíšiť od prezdobenej šľachty. Vďaka politickej
situácii sa tak po revolúcii rozvíja klasický pánsky oblek skladajúci sa z kabátu, vesty a nohavíc.
Tento oproti predošlým módam prostý šat má za úlohu šľachtu ponížiť. Tá chodí tradične v hodvábnych
látkach s napudrovanými parochňami. Ani cirkevní hodnostári sa nenechávajú zahanbit a nosia dlé
splývavé rúcha.
Mužský odev
Ako teda vyzeral klasicky empírovo oblečený mešťan? Nevyhnutnou časťou jeho šatníku muselo
byť niekoľko frakov. Už sa nenosia rokokové pastelové farby, v móde sú pestré a výrazné farby, na
denné nosenie predovšetkým odtiene hnedej, ale aj žltá alebo modrá. Na večerné nosenie je ale in
čierná alebo tmavo modrá. Z fraku zmizli všetky ozdoby, väčší dôraz sa teraz kladie na strih,
predovšetkým na fazónu a rukávy. Aj šosy mávajú rôznu dĺžku podľa výberu majiteľa. Jedinou ozdobou
fraku sú kovové gombíky většinou vo dvoch radoch. Frak muži doplňovali o vestu a košeľu s
nákrčníkom. Košeľa musí byť z kvalitného materiálu a slušný muž by ich mal mať dostatok. Jej
náprsenka a nákrčníkom uzavretý golier sú snáď jedinými zdobenými miestami na inak striedmom odeve
tejto doby. Spôsob nosenia a viazania nákrčníku je veľmi dôležitý. Dokonca ak veľkí spisovatelia
píšu príručky o viazaní týchto doplnkov. Viazali sa väčšinou okolo goliera a ich natužené konce
potom trčali do strán, občas sa ale pri krku objavila aj mäkká rozhalenka. Golier je stále ešte ku
košeli pripínaný, jeho novinkou sú ale ostré špičky, ktoré sa až zabodávajú gavalierovi do brady.
Nohavice sa predlužujú podľa vzoru revolučných pantalonov. Trvalo ale dlouho, než boli tieto
nohavice uznané. Krátke nohavice po kolená doplnené pančuchami nosia niektorí zástancovia tradícií
až do 20. storočia. Zostávajú aj doplnkom uniforiem alebo súčasťou odevu diplomatov. Módne je ale
aj zasúvanie nohavíc do vysokých čižiem. V roku 1795 sa široké pantalony zužujú, predlžujú a
tvarujú na postavu. Táto móda odkrýva dokonale tvar ľudského tela. Niektorí muži preto používajú
vypchávky napr. na lýtka apod. Najmodernejšia bola biela farba – nohy v takýchto nohaviciach
vyzerali ako z mramoru. Po prvýkrát tak v tesnom oblečení trpí aj silnejšie pohlavie. Siluetu
mužského odevu v období Napoleonovej vlády podporoval cilinder a palička. Tieto doplnky si však
muži brali len ak odchádzeli z domu. Pri nepriazni počasia sa chránili plášťom s plnými šosmi,
ktorý mal v podstate kopírovať frak. V Anglicku sa nosil variant tohoto plášťa. Rozdiel bol v tom,
že anglický mal kapucňu. Strih klasického kabátu sa neustále menil. Jedno obdobie sa nosila akási
pelerína, inokedy plášť prestrihnutý v páse a dlhší.
Napoleon rád vystupoval ako vojak, prečo aj nie, jeho vojenská kariéra bola naozaj bohatá. Už
v 16 rokoch sa stal poručíkom. Rád sa teda obliekal do uniforiem ako dokazujú jeho časté portréty.
Najradšej mal uniformu ktorej súčasťou byl kabátec s hlboko strihanými šosmi a tvrdým stojatým
golierom. Nohavice v Módnom duchu „nôh ako z mramoru“ zastrčené vo vysokých čižmách. Na obrazoch s
cisárom si môžeme všimnúť jeho nedokonalú postavu. Bol malý a nie príliš štíhly. Snažil sa to skryť
vysokými čižmami, dvojrohým klobúkom a tesnými nohavicami. V roku 1806 bol Napoleon korunovaný za
cisara. Na takúto udalosť sa musel nielen on ale aj celý dvor obliecť do náležitej nádhery. Všetci
preto odložili triezvé oblečenie a obliekli sa do ťažkých látok ozdobených výšivkou. Mužský odev
bol doplnený kordom a dvojrohým klobúkom s perami. Ženský potom okázalými šperkami. Cisárov odev a
aj šaty jeho manželky navrhol Louis Hippolyte Leroy. Po vzore rímskych antických panovníkov mal
Napoleon vavrínový zlatý veniec miesto koruny. Obliekol si talár z ťažkého bieleho hodvábu a cez
neho plášť s dlhou vlečkou z purpurového zamatu vyšívaný zlatými včielkami. Na jeho odeve nesmel
chýbať ani nenahraditeľný symbol panovníkov ako je hermelín.
Ženský odev
V rokoch 1795 – 1815 sa ženy nechávali inšpirovať antickým odevom. Módnym strihom boli dlhé
šaty prestrihnuté tesne pod prsiami s veľkým výstrihom a krátkymi balónovými rukávmi. Bývali z
materiálov, ktoré sa dobte riasili a priliehali k telu. Konečne tak nechávali telo dýchať, jeho
silueta sa však úplne zmenila. Už sa nezvýrazňoval prirodzený pás, ale predovšetkým skoro nahý
hrudník a vôbec prirozený tvar tela. Prestrih pod prsiami býval niekedy zdôrazňovaný previazanou
mašľou. Tento praktický šat vznikol ako oblečenie pre tehotné. Tie sa predsa nemohli krčiť v
upnutých šatách minulých čias. Aj tento odev nebol ale podporovaný lekárovi. Ľahký materiál, z
ktorého sa chemise šil často v zimných mesiacoch nestačil a ženy tak znovu trpia. Tentokrát na „
mušelínové choroby“ – zápaly vaječníkov, zápaly pľúc… Neskôr sa snažili týmto chorobám zabrániť
rôznymi doplnkami z kožušín.
Klasický chemise bol módny predovšetkým v 90. rokoch, neskôr sa jeho strih komplikoval alebo
zdobil a stratil tak svoju jednoduchosť. Obľúbeným motívom výšiviek boli egyptské, grécke a etruské
vzory na dolnom okraji šiat. Po roku 1800 sa predlužujú rukávy a majú aj náročnejší strih. Šaty
získávajú pevnejšiu formu, ktorá si vyžaduje zapínanie. Sukňa na prednom dieli sa skracuje, na
zadnom sa ale pridáva vlečka, ktorá je oddeliteľná. Kvôli znečisteniu sa pripínala až na mieste
spoločenského stretnutia. S postupným uzatváraním dekoltu vzniká malý stojatý golier, ktorý je
nariasený v niekoľkých vrstvách okolo krku. Toto zdobenie jednoduchej chemise zapríčinilo zrod
akéhosi smiešne vyzerajúceho odevu. Snáď sa k tejto štylizácii došlo kvôli častým maškarným bálom.
Obľúbenými prevlekmi boli odevy z dôb stredoveku alebo renesancie.
Dámske doplnky
Jeden z hlavných doplnkov ženy okolo roku 1800 bol šál. Ten bol nenahraditeľný predovšetkým v
chladnejšom počasí, pretože ľahúčky chemise veľmi nezahrial. Býval v tvare obdĺžniku 1×3 metre.
Riasil sa podľa vzoru antických matrón. Väčšina šálov pochádzala z Indie a bývali potlačené. Po
roku 1812 prichádzajú do módy štvorcové šatky z Turecka. Na prelome rokov 1808 – 1809 sa stali
populárne kožušinové prikrývky a boa. Vraj bola táto móda zapríčiněna chladnou zimou v Paríži, kedy
sa dokonca aj „módne“ oblečené ženy v chemise triasli zimou. Kožušiny ako strieborný medveď alebo
sibírska líška sa dovážali z Ruska a Poľska. Obľúbené boli aj rukávniky z kožušiny. Boa a šálové
prikrývky sa dopĺňali rukavičkami nad lakeť. Módne farby pre tento doplnok boli neutrálne ako
čierna alebo biela. Snáď kvôli zime alebo kvôli móde sa nosili na empírové šaty kabáty s dlhým
rukávom bez zapínania. Niekedy boli lemované kožušinou. Nosili sa až do roku 1820. Zaujímavým
riešením bola aj druhá chemise. Ženy tak mali na sebe dvoje šaty, z ktorých spodné boli ľahké a
druhé napríklad zo zametu. Pod priehľadné chemise sa samozrejme musela nosiť spodná bielizeň, ktorá
bola pre celkový vzhľad veľmi dôležitá. Boli to trikoty z telového úpletu. Niektoré ženy pod ním
nosili ešte živôtok, ktorý si vypchávali v oblasti pŕs. Konzervatívnejšie oblečené ženy boli vďačné
spodničkám a košeliam. Korzet sa v ženskej móde znovu objavuje po roku 1810. Hlavu si dievčatá a
ženy pokrývali rôznymi čepcami, čiapkami, baretmi, turbanmi alebo k jazdeckému odevu aj cylindrami
prevzatými z mužskej módy. Klobúky mávali širokú krempu. Hlava aj tvár v ňom bola celkom skrytá.
Slnečník, vejár v menšej forme a tzv. pompadúrka boli ďalšie doplnky, ktoré ženy na prelome 18. a
19. storočia nosili.
Účesy žien
Výrazom politického zmýšľania nebol v tejto dobe len odev a jeho doplnky, ale aj účes.
Niektoré dámy svoj názor na politickú situáciu ukazovali zostrihnutím vlasov na krátko. Takto
skrátené vlasy sa upravovali rôzne. Zaujímavou provokáciou bol účes a la victime, ktorý mal
odhalený krk a doplňoval sa červenou šátkou ako pripomienkou gilotíny. Ženy si krátke vlasy
kaderili papierovými natáčkami hoci aj celú noc. Tieto krátke zostrihy však nebývali príliš
obľúbené. Nosili sa grécke uzly, ktoré vyžadovali náročnejšiu úpravu. Niekedy ich tiež kaderníčky
zdobili perami alebo inovovali. Snáď práve takto vznikol tzv. empírový uzol – vlasy stiahnuté na
temene do uzla a na vršku hlavy bola vytvorená cestička. Ozdobou účesu boli aj voľne vyťahané
pramienky vlasov okolo tváre. Módna bola rôzna farebnosť vlasov. Ženy ju dosahovali pomocou
príčeskov. Na denné nosenie sú moderné svetlé farby, na večerné potom predovšetkým čierna, hnedá
alebo iné výrazné farby. Pokiaľ mala žena úplne iný odtieň vlasov než si priala, využila tak znovu
výhody ženskej parochne, ktoré sa ale v tomto období nepúdrujú. Parochne boli veľmi obľúbené, dámy
ich mávali celé sady až tridsať kusov.
Detský odev sa príliš nelíšil od odevu dospelých. Vznikali tak drobné kópie šiat pre dievčatá
a tesných vestičiek a fračikov pre chlapcov. Malí chlapci mali oblečenie voľnejšie len s mäkkým
golierom. Slečny ale museli rovnako ako ich mamičky dodržiavať módu chemise. Len sukňu mali kratšiu
a topánky vyššie. Občas sa v detskej móde objavil nejaký výstrelok. Zaujímavosťou boli napríklad
obrovské čiapky s kožušinovými klapkami na ušiach. Jediný odev, ktorý móde nepodliehal bola
krstiaca súprava. Jej súčasťou boli kabátik a čepček , okázale zdobené krajkami a väčšinou zlatou
výšivkou. Takýto odev býval veľmi drahocenný a dedil sa z generácie na generáciu.
Móda ulice
Mladí ľudia nosili rovnako ako ostatní módny odev tejto doby, len niektorí sa snažili
vyčnievať z davu. Preto svoj odev doplňovali extravagantnými doplnkami. Slečny nosili napríklad
ohromné klobúky, ktoré sa stali veľmi obľúbenými. Aj v spôsobe nosenia môžeme pozorovať určitý druh
originality. Páni chodili zhrbení, potom to vyzeralo, že majú kratšie šosy alebo väčšie nohavice.
Tento spôsob obliekania ale v móde nezostal príliš dlho.
Športový odev
Pokrokové mladé dámy sa často a rady oddávali prechádzkam, ktoré boli teraz v móde, ale na
dlhšie a náročnejšie cesty sa museli aj náležite obliecť. Šaty s vlečkou z jemného hodvábu by sa im
celkom istě potrhali o nejakú vetvičku. Pre tieto príležitosti sa nosili bavlnené kratšie sukne aj
spodničky. Ženy potom pre chôdzu v prírode obúvali uzavrené topánky. Športovým odevom môžeme nazvať
aj kúpací komplet, ktorý sa od dnešných plaviek líšil asi tak ako barokový odev od empírových šiat.
Bol to vlastne variant bielizne, len z pestrého nepružného materiálu. Vtedajšie plavky zakrývali
ruky aj nohy a bývali nariasené na majiteľke. Po namočení však plne nasiakli vodou. Ženy tento odev
ešte dopĺňali pančuchami a pletenými topánkami.
Návrat k antike
Klasický príklad spojitosti medzi architektúrou a odevom môžeme pozorovať aj za vlády
Napoleona Bonaparte. Či už víťazný oblúk v Paríži alebo Lednicko-valtický areál v Česku na Morave,
obe tieto pamiatky poukazujú, že vtedajší umelci sa doslova obrátili späť k antike. Dobové portréty
žien v empírových chemise určite nám všetkým pripomínajú grécke sochy bohýň.
Artinthepicture.com, Napoleonbonaparte.nl, Fuenterrebollo.com