Patrí k najúspešnejším Češkám a so svojou módou sa dokázala presadiť aj mimo Česko oveľa viac,
než kto iný – áno, hovoríme o Blanke Matragi. Vždy ma prekvapí, že ju pozná aj u nás na Slovensku
skutočne každá žena. Je jedno, či býva vo veľkom meste alebo v tej najmenšej dedine. Blanka je pre
nich žena, ktorá im vie splniť ich dievčenský sen. Ale práve tomuto sme sa chceli v rozhovore
vyhnúť a dozvedieť sa od Blanky Matragi veci, ktoré z nej „nepáčia“ v každom rozhovore. Takže
žiadna móda pre princezné – ale móda ako umenie a tvrdá práca. Tak vám chceme týmto rozhovorom
predstaviť najznámejšiu českú návrhárku Blanku Matragi a jej aktuálne plány. Rozhovor mimo iné
pojednáva o práve otváranom novom butiku návrhárky v Prahe, ale Blanka má svoj butik aj u nás na
Slovensku – v Bratislave. A rada vás v ňom privíta.
Blanka, v stredu budete slávnostne otvárať váš nový pražský butik. Prezraďte, čo vás k nemu
viedlo a prečo bude jeho interiér práve v prvorepublikovom štýle? Dnes je trendom mať v butikoch
skôr minimalizmus a istú dávku sterility, váš bude ale úplne iný.
Tak ako ste naznačila, reflektuje síce požiadavky doby, ale myslím si, že reflekcia je aj o
tom, niečím prekvapiť. Prísť s niečím, čo ľuďom niečo priblíži, edukuje ich to a zároveň akoby
vtiahne do atmosféry, o ktorú sa budeme v butiku snažiť. Takmer sterilné prostredie butikov je taký
ten hi-tech – nič, len biela farba a kovy. Také sanitárne zariadenia. Asi existuje dojem, že tam
vyniknú všetky modely, ale ja si myslím, že teplo butiku zároveň človeku dá príjemnejší pocit a
možnosť haptiky – dotknúť sa modelu a mať ho na sebe. Nie také to sterilno, ktorého sa človek
trošku aj zľakne. Trebárs v niektorých butikoch visia len štyri modely v tom absolútnom
minimalistickom prostredí – tak taká ja nie som. Som strašne chaotická a budem tam toho mať veľa.
Ponúkam veľa, pretože som multifunkčná. Za 35 rokov, čo pracujem, mám nazbieraných veľa želaní a
vízií žien, a to nielen tých rozprávkových žien. Určite sa k nim budete chcieť vrátiť, aj keď ja sa
to snažím odpárať.
Mala som v Prahe rok požičaný malý butik od Pražskej mincovne a zistila som, že butik funguje a
že tam chodia ženy, ktorým sme napríklad aj pomohli k zmene. Robíme tam totiž aj individuálne
poradenstvo. Tieto ženy sú potom naozaj vďačné, pretože sú to manažérky, podnikateľky, skrátka veľa
zaneprázdnených žien, ktoré nemajú vôbec čas venovať sa nákupom. Ja som to isté, vôbec nemám čas
niekde behať po obchodoch s oblečením. Mňa keď sa niekto spýta, kam chodím nakupovať, tak
odpovedám, že nikam, pretože na to naozaj nie je kedy. Splnila som si teda aj svoj vlastný sen,
ktorý majú všetky zaneprázdnené ženy, a to že keď prídu, tak moje asistentky, ktoré sa na túto
prácu rok tvrdo pripravovali, vedia, ako im vyjsť úplne v ústrety. U mňa neexistuje slovo nejde,
nemáme, to nie je možné. Ponúkam naozaj všetky veľkosti, od vašej drobučkej XSmall do XXXLarge –
všetky ženy si tam urobia radosť. Ten butik tú radosť umožní, pretože žena môže pokojne začať
najprv doplnkom – kabelkou, topánkami alebo šatkou. Potom zrazu zistí, že robím praktické tuniky
alebo aj elegantné kostýmy či šaty, ktoré si trebárs práve manažérky ráno oblečú do práce a môžu
ich doplniť hodvábnou šatkou, keď idú napríklad do divadla. Máme aj rovnakú potlač a koncepciu
lodičiek, takže je to naozaj multikoncepčné. A nareflektovala som tam všetko, čo ma život naučil.
Dočítala som sa, že súčasťou bude aj priestor, v ktorom bude možné šaty skúšať inak ako v
klasickej stiesnenej skúšobnej kabínke.
Tu v prvom poschodí mám salón. Tu sa odohráva skúšanie, keď príde nevesta s rodinou. Sem sú
pozvaní ľudia, ktorí si chcú individuálne objednať šaty. Ako vidíte, sú tu stovky návrhov – či už
ide o svadobné či napríklad večerné šaty, alebo šaty na nejakú výnimočnú udalosť. V tom butiku sa
toto naskytlo, pretože sú tam dva priestory. Prezentovať sa tam budú kolekcie na bežné nosenie – de
facto od fitka, pretože v ponuke budú aj športové kúsky, ako sú napríklad legíny. A je tam jedna
miestnôstka, kde sme urobili malý budoár, tam sa dá zatiahnuť a vyskúšať akékoľvek šaty. Bude tam
tiež prezentácia mojich návrhov. Je to akoby zmenšenina môjho štúdia, keby si tam niekto prišiel
pre poradenstvo. Navyše to skúšanie bude prebiehať v príjemnom súkromí.
Prečo ste pre svoj butik zvolila práve prvorepublikovú tému?
Pretože Obecný dom bol v tejto dobe postavený. Otvorený bol v roku 1912. Bola to veľmi
ústretová doba a samotný názov napovedá, že mal slúžiť na stretávanie ľudí a prezentáciu
spoločenských udalostí. Veľmi ma zarazilo, že keď som na facebook dala, že mám výstavu v Obecnom
dome, tak sa niektoré ženy pýtali kde to je a čo to je. To ma úplne šokovalo, ako je národ bohužiaľ
neznalý. Veď Obecný dom je národný skvost, UNESCOM chránená pamiatka. Mám veľký rešpekt k tomuto
domu.
Pripravila ste do priestorov butiku tiež vlastný luster, je to tak?
Áno, o štvrtej ráno som išla do sklární a spolu sa sklármi som ho začala robiť. S prácou sa
začínalo o šiestej. Luster je inšpirovaný odevom – dvoma sukňami nad sebou.
Spolu s novým butikom budete predstavovať aj novú kolekciu…
Áno, kohútiu stopu, ktorú sme tu s vašim fotografom fotili.
Prečo ste zvolila práve kohútiu stopu?
Predchádzajúca generácia bežne kohútiu stopu pozná. Používa sa už dlho, pretože to je
notoricky známy dezén. Je to podobné ako škótska kocka. Kohútia stopa je rovnako známy prvok, ako
je kubizmus v architektúre. A ja som aj ten kubizmus dostala do nového prostredia, do odevu – čo
bolo ťažké, ale výsledok je krásny. U kohútej stopy som si vzala za úlohu, že tento dezén musím
výtvarne posunúť inam. A postupovala som až do amorfných tvarov, ktoré to ozvláštnili a sú
atraktívne. A to je ono – zatraktívniť niečo, čo sa zdá už naďalej nezatraktivnitelné. A to je tiež
to, keď sa ma spýtate, čo je základom úspechu – správať sa, myslieť aj odprezentovať niečo, čo je
zdanlivo obyčajné a povýšiť to. Zdanlivo nezmeniteľne skutočne posunúť – pobiť sa s tým. A to by
som tiež vyučovala na vysokých školách.
Veľa kombinujete čiernu a bielu, prečo práve tieto farby?
Dualizmus čiernej je absolútne nevyvrátiteľný, je to farba podsvetia a avantgardy ako
protestnej skupiny, ale aj noblesnosti, mocnárov, ľudí najvyšších postov – začínajúc od akýchkoľvek
uniforiem šľachticov. Ten dualizmus čiernej je neprekonateľný. Iná farba už je zavádzajúce. Mne
čierna farba doplnená bielou dáva úžasnú možnosť sebavyjadrenia všetkého – farby i tvarov. Veľa
návrhárov vám asi povie, že sa práve z tejto farebnej kombinácie musí vychádzať.
Ale vo vašej novej kolekcii sú použité aj iné farby…
V kolekcii sa objavujú aj pestré farby. Ľudia tieto farby chcú, preto som kohútiu stopu
spracovala v rôznych farbách.
Ste vyštudovaná akademická maliarka, aké umelecké obdobie vás inšpiruje?
Mala som obdobie, kedy som milovala secesiu, teraz už som ďalej, začala som milovať iné štýly
a posuny. Momentálne je to kubizmus, ktorý je veľmi nadčasový. Mnoho ľudí zo zahraničia sa jazdí
pozrieť na našu kubistické architektúru. Je to národný skvost, ktorý ma vyburcoval k tomu, aby som
si „dala“ tému kubizmu. Chcela som sa s ním pobiť v rámci odevu. Ja si vždy zadám takú celkom
zložitú úlohu, s ktorou sa musím pobiť. Inak je ľahké inšpirovať sa kvetinkou alebo architektúrou a
ja sa nechávam inšpirovať veľmi ľahko, ale zrovna kubizmus nebolo ľahké dostať do strihov.
V súčasnosti sa veľmi rozširujú rôzne akcie a možnosti pre mladých návrhárov, čo hovoríte
práve na ich tvorbu? Myslíte si, že je niečím zaujímavá, alebo by ste im skôr niečo
vytkla?
Ono je veľa mladých návrhárov, ale bývajú podobní. Často sa snažia o také, ako ja tomu
hovorím, beztvaroslovie, a toho nie som zástancom. Avantgardnú kolekciu vytvorím pokojne za tridsať
minút, ale vymakať konštrukčne a dokonale padnúce šaty, je niečo úplne iné. Všetky šaty, ktoré vám
tu ukážem, si hneď môžete obliecť a ísť v nich. A o tom je život. Toto je požiadavka. Teatrálna a
avantgardná móda je fajn a klobúk dolu, že mladí ľudia sa tým zaoberajú, ale ja by som na školách
učila inak. Učila by som o skutočnosti denného nosenia, dennej spotreby. Síce robím pre
najbohatších ľudí z palácov, ale oni tiež potrebujú, aby si v tých šatách mohli napríklad aj sadnúť
na zem. V Oriente sa totiž na koniec spoločenskej udalosti servíruje káva a vo večerných šatách sa
sadne na tie ich vankúše a hrá tam orientálna hudba. Tie šaty proste musia byť pohodlné a
nositeľné. Nesmú byť komické alebo ľudovo povedané, nesmie ísť o úlet. Oni by si nekúpili
avantgardu.
Je pravda, že avantgardné šaty často potláčajú ženskosť nositeľky, u vašich šiat je
situácia práve opačná – sú elegantné a podčiarkujú ženskú krásu tela.
Všimnite si, že aj na červenom koberci sa priznáva kultúra tela. Veď budúcnosť majú hlavne
dietológovia a fitness inštruktori. Kultúra tela a omladzovanie sú podstatou a móda by na ňu mala
reflektovať. Dneska sa chce ukázať ten, kto na sebe pracuje. Vlastne vôbec prejav a názor na
obliekanie je náš životný postoj. Buď chcem vyzerať dobre a ísť s dobou a robím pre to niečo, makám
na sebe, alebo nie. A potom to človek chce práve skrze módu ukázať, pochváliť sa. U avantgardy je
potom dôležitou otázkou – kto toto bude nosiť. Áno, dostane to nejaké ocenenie. Ale uvedomme si, že
odbornou porotou je hlavne verejnosť. Dnešná svetová globalizácia je o tom, že buď uspejem a bude
to chcieť dav, alebo moja práca rýchlo zanikne. Doba je navyše rýchla, teraz sa niečo odprezentuje
v Paríži, digitálne sa to okamžite prepošle do Číny a tam sa to okopíruje a buď to verejnosť chce,
alebo nechce. A dnes je to o tomto, je potreba prísť s prvkom, ktorý zaujme. Teraz sa vlastne
vrátim k tej prvej otázke, kedy ste sa pýtala, prečo otváram nový butik. Po tých tridsiatich rokoch
kedy som robila skutočnú haute couture, čo je vlastne vrchol výtvarného prejavu v odeve, tak som si
chcela skúsiť, či by som uspela a splnila požiadavky z tých stoviek e-mailov od žien, ktoré mi
píšu, že by chceli na moje šaty tiež dosiahnuť.
A sledujete našich tuzemských návrhárov?
To nemám vôbec čas. Často sa ma ľudia pýtajú na Josefa Klíra – naozaj neviem, ale
vy veľa píšete o tuzemských návrhároch, že? Tak ich budem môcť vašim prostredníctvom trochu
sledovať. Chodia mi sem ale deti zo strednej školy, aby som im poradila s výkresmi.
Takže vlastne pravdepodobne naši budúci návrhári alebo výtvarníci…
Potom mi píšu, že im za štvrť hodiny dám potrebnú spätnú väzbu. Sú na školách trebárs štyri
roky a ten profesor im nevie dať správny dialóg, aby v tých ľuďoch niečo vyburcoval. Je to hodne o
školstve. Ja som mala úžasnú profesorkou a chodila som dokonca počúvať jej konzultácie s ostatnými
študentmi. Hovorili mi, že som bola jediná, ale mne to pomáhalo. Učila som sa aj od tých ostatných
trebárs z vyšších ročníkov. Bola som jediná, ktorá mala skutočný záujem. A to je ono, ten chtíč po
tom, že tá škola vám môža dať ešte viac.
Vráťme sa ale ešte priamo k vašim inšpiráciám, ktoré sú zaujímavé. Spomenula ste mi, že vás
veľmi inšpiruje hudba. Dokonca vraj hudbu zbierate.
Pracujem už takmer pre tretiu generáciu. Robím pre mladých ľudí – veď šijem svadobné šaty.
Musím teda uvažovať tak, ako títo ľudia. Žijem s mladými ľuďmi mladý život. K tomu hudba parí a som
kvôli nej schopná letieť kamkoľvek. Zbieram CD a ľudia mi ich tiež nosia, pretože to o mne vedia.
Zaujíma ma náplň textov aj to, ako je to potom skĺbené. Hudba ma nabíja a má zákonitosti. Musí
hrať, musí byť zaujímavá a zaujať ľudí – a to musí byť aj vo výtvarnom prejave. Ale potom ma tiež
zaujímajú rôzne technológie, ako napríklad hologramy.
Práve hologram uvidíme na slávnostnom otvorení vášho butiku.
Áno, vo výklade sa bude prezentovať hologram. Vôbec po prvýkrát v Európe. Pri mapingovom
zázname sa natočia modelky zo všetkých strán v tmavom prostredí a budú vo výklade chodiť na
iluzionistickej fóliu. A taká som ja – mám vízie. Už som chcela pred dvomi rokmi nechať zmiznúť na
móle modelku, ako to urobil Alexander McQueen s Kate Moss. Toto ja som si predstavovala, a to už
keď to vtedy vznikalo. Teraz bude zrealizovaný ten holografický záznam modeliek. Ľudia často bývajú
zahľadení prvoplánovo do toho svojho oboru, ale ja som mnohostranná – mám dokonca zvláštne
vnímanie. Je to dar, za ktorý som veľmi vďačná.
Myslím, že práve vaša povaha a vrodený dar určitého výnimočného vnímania sú tými faktormi,
ktoré vás priviedli k haute couture a svetovému úspechu. Súhlasíte so mnou?
Asi áno, pretože musíte byť nielen bojovník, úspech nie je zadarmo. Je to o veľkej
drine, sebaovládaní sa aj sebadisciplíne, ale zároveň aj o vnímaní. Keď prídem na letisko, vidím
ako je postavená strecha – a tak hovorím známym, či si to všimli. A oni sa až v tej chvíli vôbec na
strechu pozrú. Toto je dar vnímania.
Máte citlivé vnímanie aj vo vzťahu k ľuďom?
Rýchlo vycítim potenciál ľudí, ktorí mi môžu niečo dať. Myslím, že na to mám šiesty zmysel.
Spoznám, či mi niekto vráti moju energiu, ktorú som ochotná zdieľať. Niekedy si ale myslím, že
všetci uvažujú rovnako rýchlo ako ja. Potom ma znervózňuje, že to tak nie je. Taká som aj na svojej
dielni a potom to ľutujem, ale tí ľudia ma poznajú a oni sa potom smejú, pretože za sekundu
spľasknem. Ich baví so mnou robiť, pretože ja ich veľmi posúvam. Moji asistenti, čo so mnou
pracujú, dostali také kvapky, že sú obrúsení ako brilianty. Príde surový kameň a ja ho brúsim. Oni
musia akceptovať moju víziu, niekto v kolektíve vždy musí byť vizionár a musí ťahať ten tím, ktorý
musí pomáhať. Chcela by som robiť všetko, ale to nejde.
Je o vás všeobecne známe, že sa venujete nielen móde, ale aj sklu, sochám, šperkom a
mnohých ďalších odvetviam. Existuje niečo, čo by ste si ešte chcela skúsiť?
Ja mám chuť na akúkoľvek výzvu, ktorá príde. Zrovna som bola oslovená istou spoločnosťou,
ktorá má koňak z 18. storočia a požiadala ma, aby som navrhla fľašu.
Keď sa ale vrátime k móde. Aké boli vaše prvé šaty?
Úplne prvé v živote? To skáčeme do mojich desiatich alebo dvanástich rokov…
Skôr som myslela šaty na zákazku.
Na zákazku to bolo ešte tu. Robila som šaty na Hanku Zagorovú alebo Lenku Filipovú. To už
boli zákazky. Na Hanu Zagorovú som robila šaty do šou Ein Kessel Buntes, to boli motýlie šaty
inšpirované tvarom a pohybom. Skôr išlo o scénickejšie šaty.
A prvé šaty pre princeznú?
Tie boli niekedy v roku 1984 a to cez veľmi náročnú klientelu v Libanone. Tam je klientela,
ktorá keď si u vás objedná šaty na zákazku, tak je skutočne veľmi náročná. Robila som šaty na prvú
dámu a tá mi dala poriadne kvapky. Potom som robila šaty na manželky podnikateľov, architektov a
cez nich som sa dostala do Perzského zálivu. Jedna žena architekta ma predstavila manželke magnáta.
Boli sme totiž spolu v Paríži na prehliadke. Ona obdivovala naše šaty a tá zákazníčka povedala, že
ja som ich tvorca a že ma pozvala do Paríža. Je to na odporúčanie, ten človek musí vidieť šaty na
vlastné oči. Pokojne by som mohla dať kontakty ktorémukoľvek nášmu návrhárovi, ale nemá vôbec
žiadnu šancu sa do toho paláca dostať. Tam sa ponúka toľko tovaru a všetky vzorky i z prehliadok,
pretože v palácoch je obrovský odber šiat – žijú tam sestry, manželky, manželky bratov, sesternice.
Tam keď sa dostanete, tak to sú kontakty na celý život. Ale musí to byť na niečom overené, musia
vidieť perfektnú prácu, aby to začali chcieť. To remeslo musí byť dokonalé. Neexistuje
šlendriánstvo, to už vám potom nikto nezavolá.
Spoznala ste život dvoch veľmi odlišných kultúr. Povedzte mi, aký je rozdiel medzi českým a
libanonským vzťahom k móde?
Libanon je viac dizajnový. Aj moje krajčírky sa hodne upravujú, keď vyjdú z dielne. Ja ich
koľkokrát ani nepoznám, pretože u mňa všetci pracujú v bielych plášťoch – to je tak trošku
laboratórne, ale mnohé zákazníčky sú citlivé a z šiat nesmie byť nič cítiť, nedaj bože, aby niekto
z tímu fajčil alebo aby tam bol cítiť nejaký parfum. Takže to prostredie je v tomto sterilné, ale
keď potom krajčírky idú domov a ja ich vidím upravené, pričom v dielni ich vídam v plášťoch a s
vrkočmi – tak vždy hovorím, že ani neviem, že mám také mačky na dielni. Fakt na to dbajú. V
Libanone by žena nevybehla ani vyhodiť smeti bez toho, aby sa neupravila. A v takej kultúre sú tam
ženy vychovávané k značnej individualite. Učia sa byť stredobodom pozornosti, aj keď napríklad
nemajú vôbec vzdelanie, ale je to tam takto nastavené. Vo všetkých vrstvách, aj dcéra domovníka u
nás doma je hrdá na to, že jej otec je domovník. Je na to skutočne hrdá, je v tomto takto
vychovávaná. V Čechách hrdosť vôbec nič neznamená.
V ktorej z týchto krajín sa cítite viac doma?
Blanka Matragi: Je to obojstranné, obe krajiny mi dávajú možnosti. Tak Libanon ma posunul
ďalej – do Perzského zálivu, do prostredia najvyšších mocnárovi. A v Čechách zasa dostávam úžasné
výzvy, ako napríklad zúčastniť sa sympózií.
Bolo tiež jednou z týchto možností radiť s odevom manželke a dcére nového českého
prezidenta Miloša Zemana?
Najprv ma požiadali, či by som ho nepodporila v kampani, pretože pán Zeman je rovnako ako
moja rodina z Vysočiny. A práve moja rodina mi rozprávala, že ho bude voliť. Mňa politika nikdy
príliš nezaujímala a nemám na ňu ani čas. U nás na Strednom východe je ale rodinná komunita tak
silná, že som si povedala – prečo by som ho vlastne nevolila, keď moji rodina to tak urobia. Takže
keď mi pani Burianová, hovorkyňa pána Zemana, volala, či by som ho nepodporila, tak som povedala,
že áno. Oni uverejnili moju fotku a už sa to viezlo. Aj keď pána Schwarzenberga poznám osobne. A
tak ovplyvnená Vysočinou a rodinou som teda podporila Zemana.
Potom keď som prišla do republiky, tak prišli Zemanovci – aj dcéra Kateřina. Majú odo mňa pár
kúskov, potom ale o tom začali písať novinári a toho sa Zemanovci asi zľakli. Nečakala som, že tu
je tak malý rybníček, že nie je o čom písať. Vo všetkých časopisoch to potom bolo uverejnené. Ja
som im sľúbila, že aj tie inauguračné šaty im dám zadarmo, pomôžem im, pretože nikto nemá pre toto
pripravený základný šatník. Aj pani Dagmar Havlovej som robila zo začiatku všetky šaty a na fotenie
som jej dokonca poskytla svoje osobné. Som ochotná tým ľuďom pomôcť, sú to moji krajania. Bohužiaľ
sa momentálne stiahli kvôli záujmu médií. Ale keď tu obe dámy boli, tak boli nadšené, zvlášť práve
z tej kohútej stopy.
Pani Zemanová sľúbila, že prídu otvoriť butik a dokonca so mnou išli na výstavu. Niekedy na
výstave sprevádzam, a to približne 50 až 60 ľudí. A práve som tu s nimi bola a skúšali sme šaty,
keď môj muž prišiel, aby mi pripomenul, že na mňa čakajú ľudia na komentovanú prehliadku výstavy, a
tak som Zemanovým povedala, že idem na výstavu a ony išli so mnou medzi ľudí. To nebolo plánované,
bolo to spontánne, ale asi ich vydesilo to, ako to potom prebehlo médiami. Písala som pani
Burianovej, či Zemanovci prídu na otváranie butiku, ale bohužiaľ zatiaľ neviem.
S Blankou Matragi by bolo možné rozprávať si veľa hodín. Jej práca aj prístup k nej sú veľmi
inšpirujúce. Pohybuje sa v skutočnom svete princezien a bohatých mocnárov, a tak má veľa
zaujímavých zážitkov. Bohužiaľ s tým všetkým súvisí aj náročný denný program. Ďakujem pani Matragi
za čas, ktorý so mnou strávila, a do budúcnosti jej prajem len to najlepšie.
Zdroj obrázkov: Halin Selasicz – Moda.cz / Moda.sk
Zdroj obrázkov z kolekcie modelov: oficiálne materiály Blanka Matragi