BAROKO – doba vlády Ľudovíta XIV., ale tiež obdobie najväčšej slávy kráľovských mušketierov s klobúkmi ozdobenými perím na hlavách, ležérne zahalených v plášťoch a s kordom za pásom. Pokiaľ by niektorá dnešná žena zatúžila zapáčiť sa takémuto „mušketierovi“ 17.storočia, nemala by to jednoduché. Musela by sa znovu obliecť do niekoľkých spodničiek, zovrieť svoje telo v šnurovačke a zdobiť sa, zdobiť sa a zdobiť sa. Baroko je totiž dobou, kedy ženy ani muži v neozdobenom odeve s náležite honosnými doplnkami a líčením nevyšli zo svojej spálne.
BAROKO – „veľká perla nepravidelných tvarov“
Baroko bolo chápané až do prvej polovice 19. storočia ako čosi premršteného a prehnaného. No iste, kde inde v minulosti nájdete viac ozdôb na jednom odeve než v baroku.
Pojem „francúzska móda“
Hoci sa nám v dnešnej dobe zdá, že vojny prinášajú v oblasti módy úpadok, nie je to tak úplne pravda. V 20.storočí svetové vojny skutočne vniesli do odievania praktickosť a strohosť, ale v období tridsaťročnej vojny sa ľudia chceli zdobiť omnoho viac než do tej doby. Ich odevy sa stávajú umeleckými dielami zdobenými drahými kameňmi, vzácnymi krajkami a predovšetkým neskutočným množstvom stužiek od najlepších francúzskych výrobcov.
Áno, práve Francúzsko sa v tejto dobe stáva centrom módy. Vznikajú prvé manufaktúry a zakladá sa sláva francúzskej módy.
Pašovanie
V roku 1621 kardinál Richelieu zakazuje prevážať do krajiny zlaté a strieborné krajky. Francúzsko tak dbá o ochranu domáceho textilného priemyslu. Krajky sú napriek tomu tak žiadané, že mnohé ženy aj muži sa uchyľujú k pašeráctvu. Napriek tomu, že za tento priestupok sú vyhlásené vysoké tresty, kupuje pašované látky čím ďalej viac šľachticov. Z pašovania sa tak stáva koníček. Madam Pompadour bola napríklad pyšná, že jej letné sídlo je celé vybavené z pašovaných materiálov.
Ranné baroko
Ženský odev sa stále riadi konzervatívnosťou. Až v 20.rokoch prichádza uvoľnenie siluety a skrátenie rukávov. Živôtik sa v podstate zmení na pás s predĺženou špičkou, ale korzet so šnurovačkou je stále nerozdielnou súčasťou odevu. Nenosia ho len tehotné ženy.
Konečne miznú škrobené okružia, nahradzuje sa golierom s čipkou. Vo Francúzsku je tento golier od krku zdvihnutý a doplnený hlbokým výstrihom. Miesto krinolíny si niektoré ženy obliekajú spodničky. Tie bývali obvykle tri. Mali dokonca aj svoje pomenovania – skromná, šibalka a tajná. Len v Španielsku dosahujú ženy extrémny počet dvanástich. Krinolíny však neprestávajú byť súčasťou slávnostných udalostí. Vrchná sukňa má voľné záhyby a je predĺžená do vlečky.
Španielsko
V Španielsku sa odev začína uvoľňovať omnoho neskôr. Prísna katolícka krajina dlho zakazuje zložiť okružie a odhaliť dekolt. Vlečka na sukni sa síce predlžuje, ale materiály sú stále ťažké.
Ani krinolína nesmie žene pod sukňou chýbať. Získava ale nový tvar. V polovici 17.storočia sa splošťuje a rozširuje. Často je taká široká, že sa ženy nevojdú do dverí. Vďaka tvaru krinolíny sa upravuje aj nábytok. Vo Francúzsku sa tento typ krinolíny stáva módnym až v dobe rokoka.
Mužský odev
Základom pánskeho šatníka je kabátec a košeľa so širokými rukávmi zakončená preloženou ozdobnou manžetou. Muži rovnako ako ich polovičky odkladajú okružie.
Krajkový golier je u nich ale stále jednotlivou časťou. Pripevňuje sa okolo krku pomocou stužky – veľmi dôležitej časti odevu pre ďalší vývoj mužského šatníka. Z tejto praktickej drobnosti sa neskôr stáva naberaná ozdoba a predznamenáva tak budúci vývoj kravaty.
Vďaka zrušeniu vypchávok v nohaviciach sa ich dĺžka predlžuje, sú tiež mäkšie a na kolenách ľahko nariasené. V oblasti rozkroku sa šnurujú a rázporok sa stáva menej výraznou súčasťou. Pančuchy sú väčšinou skryté pod vysokými vojenskými čižmami s vyhrnutou manžetou.
Doplnky
Dokonalému gavalierovi tej doby by ale v tejto zostave garderóby veľmi chýbal klobúk ozdobený perím a plášť prehodený väčšinou cez jedno rameno (o ktorom som sa už zmienila) a samozrejme kord. Miesto pre tento odznak správneho muža zaisťovala šerpa, do ktorej sa zbraň vkladala.
Líčenie a úprava hlavy
Účes nebol v tejto dobe nijak efektný. Ženy nosili kratšie kučeravé vlasy. Najčastejšou úpravou hlavy bola ofina, na spánkoch vlasy nechávali voľne a v tyle ich zväzovali do uzla, ktorý sa zdobil ihlicami alebo sieťkou.
Takmer nenahraditeľnou bodkou na módnom vzhľade muža ranného baroka boli fúzy, niekedy doplnené briadkou.
Módna farba vlasov je čierna, tú predovšetkým ženy dosahovali pomocou olovených hrebeňov. Obľúbená je biela pleť a škrabošky, vďaka ktorým sa ich majiteľ stával tajomným a nedostupným. Pre vtedajších nositeľov mali podobnú módnu funkciu ako dnes pre nás slnečné okuliare.
Vrcholné baroko
72 rokov alebo doba vlády Ľudovíta XIV., tak by sme mohli vymedziť vrcholné baroko. Toto obdobie bolo svojimi módami členité. V rokoch 1644 – 1660 vládne ako regentka matka Ľudovíta XIV. Anna Rakúska. Možno kvôli vdovskému odevu panovníčky nie je v oblasti odievania prvá časť vlády „Kráľa Slnko“ taká búrlivá. V roku 1661 ale na trón nastupuje Ľudovít. Stredom jeho pozornosti sú až do roku 1670 predovšetkým vladárske povinnosti. Napriek tomu sa móda uberá novým smerom. Ľudovít sám do odievania zasahuje až v rokoch 1670 – 1715. Potom nastupuje na trón jeho následník. Pomyselné žezlo módy tu tiež preberá nová panovníčka – rokoko.
Régence Anny Rakúskej (1644 – 1660)
Ženský odev sa príliš nemení. Jednou z väčších zmien je rozovretie vrchnej sukne. Dievčatá a ženy tak ukazujú spodnú sukňu. Pomocou stúh, a mašieľ sa vrchná sukňa podkasáva a zdobí. Občas tak môžeme vidieť podšívku v kontrastnej farbe. Stále je módna vlečka a zdobený tesný živôtik do špičky. Rukáv sa skracuje k lakťom a zakončuje sa manžetou z krajok. V móde sú pastelové farby.
Mužská silueta v tomto období získava tak trochu bizarný charakter. Kabátec sa skracuje až k pásu a košeľa sa naopak viac riasí a naberajú sa aj rukávy. Tvar nohavíc sa nemení, ale dĺžka sa predlžuje. Na dolnom okraji nohavíc sa umiestňujú akési ozdobné podväzky, na ktoré sa nešetrí krajkami. Objavujú sa nízke topánky na opätkoch vysoké len po členky. Pančuchy sa tak stávajú viditeľnou súčasťou, ale zatiaľ bývajú len v bielej farbe.
Vláda Ľudovíta XIV. (1661 – 1715)
Ženský odev
Nastáva doba, kedy muži klesajú na kolená pred ženskou krásou. Čo tak odrazu? Odhaľuje sa totiž jedna z najkrajších častí ženského tela, bez toho aby sme sa bavili o vulgarite. Sú to ramená. Výstrih sa rozširuje a rukávy znovu skracujú, keď sú teraz nastavované manžetami. Vlečka sa stáva samostatnou časťou, často je dokonca taká dlhá, že ju musí pridržiavať páža. Od roku 1690 začína byť módne nosiť pod sukňou vankúš. Vzniká tak predchodca tzv. „zadočku“. Ten je ale módnym až v 19.storočí.
Módne líčenie a účesy
V móde bola „kláštorná pleť“ – bledosť, ktorá sa občas zdôrazňovala červeňou na lícach. Aj účesy sú zložitejšie rovnako ako strihy šiat. Najviac obľúbeným účesom tejto doby sa stal „Fontange“.
Vraj vznikol, keď sa jednej z kráľovských mileniek pri love uvoľnil prameň vlasov. Aby si ho upevnila, použila krajkový podväzok.
Podobné účesy, ktoré sa dopĺňali čepcami a čipkovanými šatôčkami, boli veľmi obľúbené okolo roku 1670. Čepiec sa tak pomaly ale iste stáva dôležitým doplnkom ženského odevu.
Mužský odev
Kabátec získava novú formu – justaucorps. Má teraz dlhé rukávy so širokými manžetami, je vypasovaný a predĺžený po kolená s vystuženými šosmi. Nenosil sa cez neho plášť, zato pod neho si páni obliekajú novou časť svojho šatníka – vestu. Tá je rovnako dlhá aj zdobená ako justaucorps len bez rukávov. Novinkou je aj kravata už vo forme „fiží“ alebo skôr nariasenej šatky.
Úplne miznú široké nohavice. Moderné sú teraz poctivice – úzke nohavice tesne pod kolená. Nie sú ale príliš zdobené, pretože ich pod dlhou vestou a justaucorpsem nie je vidieť. O to viac sú podstatné pančuchy. Nosia sa vo farbe obleku alebo o tón svetlejšie či tmavšie. Novým prvkom na pánskom odeve sú vrecká, na ktoré vznikol priestor vďaka predĺženiu kabátca.
Obuv
Vysoké vojenské čižmy sú teraz nemoderné. Nosia sa členkové topánky na podpätku ozdobené mašľou, na zvláštne príležitosti sponou s drahými kameňmi.
„Ľudovítove vynálezy“
V období vlády Ľudovíta XIV. sa veľmi rozšírilo nosenie parochní. Zaslúžil sa o to vraj samotný kráľ. V mladosti mal husté vlasy, ale neskôr ich začal nahradzovať práve parochňou.
Typy aj farby parochní sa menili pomerne často. V 80.rokoch 17.storočia bola módna tmavšia, okolo roku 1700 sa začínajú parochne púdrovať a zosvetľovať. Je tiež moderný vysoký účes s dlhými vlasmi.
Pre bohatých sa parochne vyrábali z pravých vlasov. To si ale chudobnejšie vrstvy nemohli dovoliť. Vznikajú tak parochne z konských chvostov alebo kozieho vlasu. Se smrťou kráľa parochne tohoto typu miznú.
Existujú špekulácie, že aj podpätky potiahnuté červenou kožou priniesol do módy súčasný panovník a to vraj preto, že nebol príliš vysokej postavy.
Mužský domáci odev
Okázalá nádhera, v ktorej sa museli moderní ľudia baroka neustále predvádzať, mala aj svoje zápory – vysoké podpätky, parochne a nepohodlné kabátce museli logicky muži v súkromí odkladať. Prvým domácim odevom sa stal okolo polovice 17. storočia župan. Ten býval v noci doplnený o nočnú čiapku a cez deň o papuče. Tieto doplnky sa v Európe rozšírili s vplyvom Orientu. Domáci odev ale nebol nijako obyčajný, veď niektorí umelci sa v ňom nechávali aj maľovať. Musel byť preto rovnako ako bežný odev veľmi ozdobný.
Hygiena
Nielen vďaka parochniam ale aj kvôli sťahujúcim sa korzetom sa na hygiene príliš netrvalo. Nepríjemný pach sa zaháňal vejármi a vreckovkami Skutočným riešením sa ale zdali byť až prvé parfémy. Svrbenie hlavy pod parochňou vyriešili praktické škrabátka s ozdobnými motívmi.
„Haute Couture“
Obdobie 17. a 18.storočia je dobou, kedy prví známi krajčíri tvoria šaty na jednu príležitosť. Do povedomia sa dostávajú ich mená napr.: Pamard, Sarrazin alebo umelkyňa Mlle Motte, Meme Eloffe. Roku 1776 sa o nich hovorí ako o obchodníkoch s módou. Krajčírky a krajčíri prestávajú byť obyčajnými remeselníkmi. Tvoria celkový vzhľad šlachtičnej spolu s účesom aj doplnkami. Pomaly sa tak rodí umenie haute couture.
Čo sa stavia? Čo sa nosí?
Svoju moc získava cirkev. Pozornosť umelcov smeruje k cirkevným a náboženským námetom. Mimo portréty a kresťanské výjavy sa asi nič iného nezobrazuje.
Stavajú sa veľkolepé kláštory a kostoly, ktoré svojou mohutnosťou poukazujú na vplyv kresťanstva na obyvateľstvo aj panovníkov. Možno preto sa chcel Ľudovít XIV. tiež stať vyšším a obul si topánky na podpätku.
Jednou z týchto veľkolepých budov je aj kostol sv. Mikuláša v Prahe na Malej Strane. S barokovou prestavbou na ňom začal K. Diezenhofer až v rokoch 1704-1711.
Ale až jeho syn ako pokračovateľ vybudoval chrám s notoricky známou kupolou. Znovu tak môžeme vytušiť tvar krinolíny modernej v tejto dobe v stavbe aktuálneho slohu.
Zelená hora
Vrcholom symboliky je architektúra, ktorá vzniká tiež v období baroka, ale tentokrát mimo naše hlavné mesto. Je ňou kostol sv. Jána Nepomuckého na Zelenej hore u Žďáru nad Sázavou. Bol postavený na pôdoryse pät-cípej hviezdy.
Ohrada okolo kostola má päť kaplniek a 12 cípov. Na klenbe aj v oknách je štylizovaný jazyk, je totiž symbolom sv. Jána Nepomuckého, pretože neprezradil tajomstvo, kvôli ktorému nakoniec zomrel.
Zdroj fotografií: Feedbus.com, Archive.com, Moma.org, Wikimedia.org